Prvá časť Civilného mimosporového poriadku je časťou všeobecnou. Upravuje základné pojmy ako predmet zákona, definuje účastníctvo v mimosporových konaniach, úkony súdu, priebeh mimosporového konania, ako aj dokazovanie, úkony súdneho komisára, či trovy konania. Pred samotnou prvou časťou Civilný mimosporový poriadok definuje základné zásady, ktorými sa mimosporové konanie riadi. V našom článku Vám prinášame vybrané zmeny a ustanovenia, ktoré považujeme za tie najdôležitejšie.
Prvých štrnásť článkov Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj ako „CMP“ alebo aj „nový zákon„) definuje základné zásady a princípy, na ktorých spočíva tento nový zákon a tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného mimosporového poriadku. Základné princípy sú rovnocenné a ich poradie nevyjadruje ich dôležitosť.
Ide o (1) zásadu ochrany verejného záujmu, (2) princíp objektívneho teleologického výkladu, t.j. výkladu podľa účelu a zmyslu zákona, (3) princíp rovnosti účastníkov konania, podľa ktorého majú účastníci konania pri aplikácii procesných predpisov pred súdom rovné postavenie, (4) zásadu oficiality, podľa ktorej súd môže konať aj bez návrhu, (5) zásadu hospodárnosti, (6) princíp materiálnej pravdy ako nosného princípu mimosporového konania, v zmysle ktorého je súd povinný ex offo zistiť skutočný stav veci, nie le stav tvrdený účastníkmi, (7) s predošlým bodom súvisiaci vyšetrovací princíp, (8) procesnú zásadu posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu, (9) zásadu ústnosti odrážajúcu sa v nariadení pojednávania na prejednanie veci, (10) zásadu verejnosti spočívajúci vo verejnom priebehu pojednávania, (11) princíp voľného hodnotenia dôkazov a nerozlišovania predpísanej zákonnej sily dôkazu, (12) princíp legality, (13) zásadu priamosti a bezprostrednosti a (14) zásadu rovnocennosti cudzích rozhodnutí s vnútroštátnymi rozhodnutiami.
V zmysle ust. § 3 je na konanie miestne príslušný súd, o ktorom to ustanoví tento zákon, pričom ak nie je príslušnosť súdu takýmto spôsobom určená podľa, je na konanie miestne príslušný súd, ktorý je všeobecným súdom navrhovateľa. Príslušnosť upravuje CMP spravidla v ustanoveniach o jednotlivých typoch konaní ako výlučnú miestnu príslušnosť, ktorá je reflexiou zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa tohto zákona.
Ak takto príslušnosť ustanovená nie je, z povahy mimosporového konania CMP upravuje odlišnú generálnu klauzulu a ustanovuje sa príslušnosť podľa všeobecného súdu navrhovateľa.
Podľa ust. § 4 nového zákona ak bol podaný návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, majú právo vyjadriť sa k návrhu tí účastníci, ktorých účasť v konaní vyšla najavo v čase podania návrhu.
Odlišnosť tohto procesného režimu proti režimu sporového konania sa prejavuje v práve účastníkov konania vyjadriť sa k delegácii z dôvodu vhodnosti. Najmä vo vzťahu ku konaniam, ktoré je možné začať aj ex offo, z dôvodu hospodárnosti konania, priznáva zákon právo vyjadriť sa k možnej delegácii veci inému ako príslušnému súdu len tým účastníkom, ktorí sú v čase začatia konania známi.
Odlišnosť oproti generálnemu kódexu sporového konania spočíva podľa obsahu ust. § 5 a 6 nového zákona v ex offo skúmaní všetkých druhov príslušnosti počas celého konania. Civilný mimosporový proces identifikuje základné procesné podmienky a ich skúmanie s dôrazom na potrebu zvýšenej procesnej ochrany vecí prejednávaných podľa CMP bez ohľadu na procesnú aktivitu účastníkov. Odlišný procesný režim je odôvodnený aj v prípade odchýlok pri postupovaní veci, pričom ostáva zachovaná povinnosť súdu upovedomiť účastníkov konania o postúpení.
Ustanovenia § 7 až 13 nového zákona upravujú účastníctvo v civilnom mimosporovom konaní. Všeobecne platí, že účastníkom je (1) ten, koho tento zákon za účastníka označuje a (2) v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu, je účastníkom aj ten, o koho právach a povinnostiach sa má konať. Inštitút pribratia účastníka do konania ostáva ponechaný v prípadoch, ak určenie okruhu účastníkov nemusí byť v čase začatia konania jednoznačné.
Naopak, povaha mimosporového konania odôvodňuje vylúčiť v zmysle ust. § 11 intervenciu (vedľajšie účastníctvo) v mimosporovom konaní.
Účasť prokurátora ako orgánu ochrany práva je v CMP ustanovením § 13 posilnená ako návrhovými, tak i vstupovými oprávneniami a aj inštitútom dovolania generálneho prokurátora. Nastavenie týchto oprávnení vyplýva z penza špecifických predmetov v jednotlivých konaniach podľa nového zákona, ktorým je takto garantovaná zvýšená právna ochrana. Úprava súčasne precizuje vstup prokurátora v konaní o rozvod manželstva s maloletými deťmi len v časti o úprave pomerov manželov k deťom na čas po rozvode.
Ustanovenia § 16 až 22 CMP upravujú inštitút súdneho komisára, ktorým je notár. V prípadoch ustanovených novým zákonom súd poverí notára, aby ako súdny komisár konal a rozhodoval v určitej veci; poverenie nie je súdnym rozhodnutím. Rozhodnutia vydané notárom a úkony vykonané notárom na základe poverenia sú rozhodnutiami a úkonmi súdu prvej inštancie.
Predmetné ustanovenia vyjadrujú delegovanie decíznej právomoci na súdneho komisára, ako aj kvalitatívne vnímanie úkonov ním realizovaných na základe poverenia. Súčasne sa diferencuje možnosť odňatia veci notárovi a poverenie iného notára, ak sú dané dôvody pre vylúčenie notára.
Princíp oficiality charakteristický pre mimosporové konania sa prejavuje zásadnou možnosťou súdu začať konanie aj bez procesnej iniciatívy účastníka – táto však vylúčená nie je, čo predkladateľ reflektuje možnosťou podať návrh na začatie konania. Pokiaľ z právnej úpravy výslovne nevyplýva možnosť začať konanie výlučne na návrh, uplatní sa čo do začatia konania princíp oficiality. Ak sa konanie začalo bez návrhu, doručí súd uznesenie o začatí konania účastníkom do vlastných rúk.
V prípade, ak sa mimosporové konania začína na návrh účastníka, musí spĺňať jednak všeobecné náležitosti, ako aj označenie účastníkov, ich zástupcov, ak ich majú, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a musí byť zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha.
Špeciálna právna úprava CMP v oblasti procesnej iniciatívy účastníkov konania smerujúcej k začatiu konania sa prejavuje povinnosťou pravdivo a úplne substancovať skutkové tvrdenia, čo sa v sporovom konaní od predkladateľa vyžadovať nemôže. Táto povinnosť úzko súvisí s dôrazom na taký procesný postup súdu, ktorý je zameraný na zistenie čo najobjektívnejšieho stavu veci a ktorý je spätý aj s procesnou súčinnosťou účastníkov konania.
Štandardné procesné oprávnenia účastníkov konania, ako napríklad zmena návrhu, späťvzatie a iné, sú aj v zmysle nového CMP prípustné.
V zmysle § 32 nového zákona sa ustanovenia nového Civilného sporového poriadku o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a koncentrácii konania v konaniach podľa nového zákona nepoužijú. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o zázname procesných úkonov technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku sa v konaniach vykonávaných notármi ako súdnymi komisármi nepoužijú.
Ako uvádza dôvodová správa, z povahy mimosporového konania vyplýva nutné vylúčenie určitých inštitútov sporového konania vzhľadom na generálnu subsidiaritu Civilného sporového poriadku zakotvenú v § 2. Pri konaní v prvej inštancii sú zo všeobecných inštitútov sporového konania vylúčené enumerované inštitúty a tým sa pre mimosporový proces vymedzujú odlišne hranice procesnej aktivity účastníkov.
Súd je povinný zistiť skutočný stav veci. Podľa nového zákona súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Súd si môže osvojiť zhodné skutkové tvrdenia účastníkov, ak nemá pochybnosti o ich pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.
Ako sme uviedli v úvode tohto článku, mimosporové konanie dôsledne ovláda princíp materiálnej pravdy vyžadujúci od súdu úplné zistenie skutočného stavu veci, čomu je prispôsobená i koncepcia dokazovania v tom smere, že sa súd nemôže spoliehať na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale dôkladne aplikuje tzv. vyšetrovací (vyhľadávací) princíp civilného procesu. Uvedené nevylučuje, aby súd vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov, ktoré ale musia byť konfrontované s výsledkami vykonaného dokazovania.
Ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne, pričom názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.
V danej zákonnej možnosti prihliadnuť na názor maloletého sa aplikujú ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa. Zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie názoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale schopnosťou ho vyjadriť a to primárne samostatne, ako uvádza dôvodová správa.
Ustanovenia § 39 až 46 nového zákona upravujú rozhodovanie súdu. Vo veci samej súd rozhoduje rozsudkom. Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, aj vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu. Ide o odraz princípu oficiality a princípu materiálnej pravdy a v tomto smere neplatí zásada ne ultra petitum, teda že súd zásadne nie je viazaný návrhom účastníkov.
Ak súd v konaní nariadil pojednávanie, rozsudok sa vyhlasuje na pojednávaní, na ktorom súd ukončil dokazovanie.
Ústne prejednanie veci je v mimosporovom konaní pravidlom, preto je ustanovený okamih vyhlásenia meritórneho rozhodnutia zásadne na pojednávanie, na ktorom súd ukončil dokazovanie. Podľa dôvodovej správy tento postup plne korešponduje základným princípom zdôrazňujúcim efektívny postup konaní a čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci.
Vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa rozsudok vyhotoví a odošle do desiatich dní odo dňa jeho vyhlásenia.
V ustanovení § 43 CMP sa odráža zásadná odchýlka od tzv. materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia v sporových konaniach rozšírením subjektívnej hranice záväznosti statusových rozhodnutí, ktoré zásadne budú pôsobiť erga omnes. Rozsudok, ktorým je rozhodnuté o osobnom stave, je totiž v zmysle predmetného ustanovenia záväzný pre každého.
Rozsudky o výživnom sú vykonateľné doručením.
Podľa ust. § 47 a nasl. sú trovami konania aj odmena notára za vykonané úkony súdneho komisára a jeho účelne vynaložené hotové výdavky. V konaní o dedičstve sú trovami konania aj odmena správcu dedičstva a jeho účelne vynaložené hotové výdavky.
Účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát.
V konaní o dedičstve platí odmenu notára a jeho hotové výdavky dedič, ktorý nadobudol dedičstvo. Ak je dedičov niekoľko, platia tieto trovy podľa vzájomného pomeru ceny nadobudnutého dedičstva.
Ak sa vykonala likvidácia dedičstva, platí sa odmena notára a jeho hotové výdavky z výťažku likvidácie. V rozsahu, v akom odmenu notára a jeho hotové výdavky nie je možné uhradiť z výťažku likvidácie, platí ich štát. Ak sa dodatočné konanie o dedičstve zastavilo, platí odmenu notára a jeho hotové výdavky navrhovateľ. V ostatných prípadoch platí odmenu notára a jeho hotové výdavky štát.
V zmysle ust. § 52 žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. V predmetnom ustanovení sa generálne vylučuje nárok na náhradu trov konania v mimosporových konaniach s výnimkami ustanovenými v § 53 až § 56.
Ustanovenie § 53 hovorí, že v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.
Ako uvádza dôvodová správa, súd individuálne posúdi v týchto konaniach možnosť priznať náhradu trov konania, ako aj rozsah takto priznanej náhrady so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, s použitím spomínaného materiálneho korektívu.
Podľa ust. § 55 súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Na rozdiel od § 53 sa však neaplikuje princíp náhrady trov konania z hľadiska úspechu v konaní.
O povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh. O nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Ako uvádza dôvodová správa, nakoľko z ustanovení § 52 až § 56 vyplýva, že inštitút náhrady trov konania bude v mimosporových konaniach mimoriadne zriedkavo aplikovateľný, je účelné, aby v týchto zriedkavých prípadoch rozhodoval súd len na návrh.
Odvolanie bude v zmysle novej úpravy CMP prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia. Odvolanie bude prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zrušení rozhodnutia o dedičstve, ak sa dodatočne zistí, že poručiteľ žije, alebo ak bolo zrušené jeho vyhlásenie za mŕtveho.
Odvolanie nebude prípustné, ak proti uzneseniu možno podať sťažnosť. Ide o odraz pravidla, že v prípade, ak uznesenie vydá súdny úradník, odvolanie prípustné nebude. Proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá nie je opravným prostriedkom, ale osobitným prostriedkom procesnej obrany, podobne ako odpor, námietky a podobne.
Odvolanie možno v zmysle ust. § 62 CMP odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci, pričom odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. Ak odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody alebo ak sú odvolacie dôvody nezrozumiteľné, súd vyzve odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov.
V tomto smere ide o pomerne osobitný režim odvolacích dôvodov, resp. odchýlky od všeobecného režimu ustanoveného v sporových konaniach. Ide o odraz systému úplnej apelácie, ktorý sa v mimosporových konaniach uplatňuje a ktorý smeruje k zisteniu skutočného stavu veci ako podkladu meritórneho rozhodnutia. Modifikácia odvolacích dôvodov preto nie je obmedzená lehotou 15 dní na podanie odvolania.
Po novom, na základe ust. § 63 CMP v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy. Aj v tom smere ide o dodržiavanie koncepcie úplného apelačného systému v mimosporových konaniach vrátane tzv. práva novôt v odvolacom konaní, čo sa taktiež odráža v ust. § 64, podľa ktorého je zmena návrhu na začatie konania v odvolacom konaní prípustná.
Odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. Odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný.
V zmysle § 68 odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní, ak to pre zistenie skutočného stavu veci považuje za potrebné. Princíp materiálnej pravdy a tiež princíp vyšetrovací sa v odvolacom konaní prejavuje okrem iného aj predmetnou povinnosťou zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak to z povinnosti zistiť skutočný, úplný, stav veci vyplýva.
Proti uzneseniu vydanému notárom ako súdnym komisárom je odvolanie prípustné a podáva sa u notára, ktorý uznesenie vydal. Po podaní odvolania notár predloží vec súdu prvej inštancie.
Na konanie o odvolaní voči uzneseniu notára vo funkcii súdneho komisára je zásadne funkčne príslušný súd prvej inštancie s výnimkami podľa § 72 a § 73. Ak na základe obsahu spisu dospeje súd prvej inštancie k záveru, že odvolanie proti uzneseniu notára je dôvodné, odvolaním napadnuté uznesenie zmení alebo zruší a vec vráti notárovi na ďalšie konanie.
Podľa ust. § 72 ods. ak nie sú dôvody na zmenu alebo zrušenie uznesenia notára a vrátenie veci, súd prvej inštancie predloží na rozhodnutie odvolaciemu súdu odvolanie proti uzneseniu (1) o spornom dedičskom práve podľa § 193, (2) o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 195 ods. 2, (3) o dedičstve podľa § 203 ods. 1, (4) o nariadení likvidácie dedičstva podľa § 205, (5) ktorým sa návrh na umorenie listiny odmietol, (6) ktorým sa návrh na umorenie listiny zamietol a (7) o umorení listiny.
Proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zmene napadnutého uznesenia je odvolanie prípustné.
Ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, je notár právnym názorom súdu prvej inštancie viazaný.
Ustanovenie § 74 upravuje inštitút žaloby na obnovu konania. Žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je.
Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu vydanému v konaní o dedičstve, ak zmenu alebo zrušenie uznesenia nie je možné dosiahnuť inak.
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.
Princíp právnej istoty účastníkov konania nepripúšťa zásadnú zmenu právoplatných rozsudkov o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva predovšetkým kvôli zákonnému zákazu dvojmanželstva, k porušeniu ktorého by pripustením mimoriadneho opravného prostriedku mohlo dôjsť. Obmedzenie vo vzťahu k prípustnosti sa vzťahuje aj na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.
Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ak to vyžaduje verejný záujem alebo ochrana práv a ak nápravu nie je možné v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné, ak potreba zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.
Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania.
Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil.
Dovolanie podáva generálny prokurátor na Najvyššom súde Slovenskej republiky do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Dovolanie generálneho prokurátora možno odôvodniť tým, že (1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, (2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal procesnú subjektivitu, (3) účastník nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, (4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, (5) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, (6) došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces, (7) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, (8) súd nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci alebo (9) rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ako uvádza dôvodová správa, osobitná povaha, ako aj funkcie mimosporového konania odôvodňujú zavedenie komplexnej právnej úpravy osobitného mimoriadneho opravného prostriedku, dovolania generálneho prokurátora. V mimosporovom konaní, ktorého základným rysom je silný verejný záujem na vyriešení otázok tvoriacich predmet týchto konaní sa nemôže vyskytnúť otázka súladnosti tohto inštitútu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd či s konštantnou judikatúrnou líniou ESĽP.
Dovolanie generálneho prokurátora sa nepripúšťa voči rozhodnutiu najvyššieho súdneho orgánu sústavy všeobecného súdnictva a z dôvodov právnej istoty proti rozsudkom o rozvode, neplatnosti či neexistencii manželstva a vo veci návratu maloletého vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.