V pokračovaní predstavovania nového Civilného sporového poriadku sa dostávame k jeho druhej časti, ktorá upravuje sporové konanie v prvej inštancii. V nasledujúcom článku sa oboznámime s postupom súdu po začatí konania a jeho úkonmi vo vzťahu k účastníkom sporového konania, ako aj úkony súdu vo vzťahu ku konaniu ako takému. Zároveň nová právna úprava zaviedla nový inštitút, a to predbežné prejednanie sporu.
V zmysle nového Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP„) sa civilné sporové konanie začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia súdu. V tomto smere ide o zachovanie tradičnej koncepcie stanovenia momentu začatia civilného sporového konania, ktoré vyvoláva hmotnoprávne účinky (spočívanie premlčacích lehôt) ako aj procesné účinky (vznik prekážky litispendencie, strata možnosti voľby miestnej príslušnosti, keď ju zákon umožňuje). Začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie (prekážka litispendencia). Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr, to znamená, že prednosť v prípade súbehu viacerých konaní o tom istom spore má to konanie, ktoré sa začalo skôr.
Prejavom princípu arbitrárneho poriadku je ustanovenie § 157, v zmysle ktorého má súd postupovať tak, aby sa mohlo spravidla rozhodnúť na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Z praxe je zrejmé, že v súčasnosti sa vo väčšine prípadov spor nerozhoduje na jedinom pojednávaní, avšak aj ako všeobecne uvádza dôvodová správa, cieľom novej právnej úpravy je zrýchliť a zefektívniť sporové konanie. Jedným z prostriedkov má byť aj inštitút predbežného prejednania sporu, ku ktorému sa neskôr dostaneme.
Po novom súd vyzve sporovú stranu, aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, pričom súd môže pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Ide o odraz zásady sudcovskej koncentrácie konania.
Všeobecná úprava poučovacej povinnosti súdu podľa nového ust. § 160 CSP vychádza zo súčasnej koncepcie poučovania, avšak so zásadnými modifikáciami. Poučenie o procesných právach a povinnostiach je jednou zo záruk zákonnosti a naplnením práva na prístup k súdu. Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
Poučovaciu povinnosť súd nemá, ak (1) je stranou štát, štátny orgán alebo právnická osoba a osoba, ktorá za ňu koná alebo jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo (2) ak je strana zastúpená advokátom, právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, odborovou organizáciou alebo fyzickou osobu, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Súd kedykoľvek počas konania z úradnej povinnosti prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, ide o tzv. skúmanie procesných podmienok konania. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.
Možnosť prerušiť konanie ustanovuje § 162 až § 165 CSP. Súd konanie obligatórne preruší, ak (1) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, (2) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania, (3) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. Ako uvádza dôvodová správa, obligatórne prerušenie je koncipované ako reštriktívna výnimka.
Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.
Aj sporové strany môžu spoločne navrhnúť prerušenie konania. Doterajšia právna úprava sa zjednodušila a je jednoznačnejšia. Ak strany zhodne navrhnú prerušenie konania alebo zhodne navrhnú odročenie pojednávania, súd konanie preruší najmenej na tri mesiace. Ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie zastaví.
Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť aj fakultatívne, teda nepovinne. Súd konanie môže prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V praxi ide v zásade o najčastejší dôvod na prerušenie konania, po novom sa definoval v samostatnom ustanovení § 164 CSP.
Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu. Ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa procesné úkony; plynúce procesné lehoty sa prerušujú. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.
Ustanovenie § 166 CSP stanovuje, že v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli takéto konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr. Ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.
Po začatí konania, teda po doručení žaloby na súd, súd vykonáva ďalšie procesné úkony. Ak súd neodmietol žalobu podľa § 129 alebo nerozhodol o zastavení konania, doručí žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk. Charakter konania po jeho začatí sa mierne modifikoval a prebieha písomne.
Spolu s doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote určenej súdom k žalobe písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.
Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí aj toto vyjadrenie žalobcu podľa predošlého odseku žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu vyjadril v lehote určenej súdom. Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalovaného o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.
To znamená, že až do tejto fázy prebieha konanie písomne a ako uvádza dôvodová správa, koncepcia doručovania žaloby a vyjadrení procesných strán plne zapadá do režimu kontradiktórneho sporu ovládaného prejednacím princípom a koncentráciou konania. Vyjadrenie žalovaného je fakultatívne podriadené režimu repliky žalobcu, na ktorý nadväzuje režim tzv. dupliky žalovaného.
Replika a duplika je procesný režim, ktorého zmyslom a účelom je „substancovať“ skutkové tvrdenia a právne argumenty strán tak, aby mohol byť uplatnený režim sudcovskej koncentrácie. Ako uvádza dôvodová správa, po vyčerpaní repliky a dupliky by strana v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu sudcovskej koncentrácie, v dôsledku čoho by sa mal spor rozhodnúť na jedinom pojednávaní.
Ustanovením § 168 a nasl. sa zaviedol nový inštitút predbežného prejednania sporu. Ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu. Ak nie je ustanovené inak, vzťahujú sa na predbežné prejednanie sporu ustanovenia o pojednávaní. Na predbežné prejednanie sporu súd predvolá strany, ich zástupcov, prípadne iné osoby, ktoré môžu prispieť k splneniu účelu predbežného prejednania. Predvolanie na predbežné prejednanie sa doručuje do vlastných rúk.
Na predbežnom prejednaní sporu súd v súčinnosti so stranami zistí, či sú splnené procesné podmienky, prípadne prijme opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou.
Predbežné prejednanie sporu je síce fakultatívnym inštitútom, teda nie je povinnosťou súdu nariadiť ho. Predpokladá sa však, že predbežné prejednanie sporu bude skôr pravidlom ako výnimkou. Ako uvádza dôvodová správa, inšpiráciou pre zavedenie predbežného prejednania sporu bola aj zahraničná právna úprava, kde skúsenosti s konkrétnou aplikáciou tohto inštitútu pomohli pomerne výrazným spôsobom zabezpečiť procesnú ekonómiu sporového konania a konanie sa zrýchlilo a zefektívnilo.
Predbežné prejednanie sporu má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu a vydiskutovanie si procesných možností vrátane možnosti ukončiť spor zmierlivým spôsobom. Pri správnej a uvážlivej aplikácii disponuje tento inštitút potenciálom výrazne zrýchliť konanie. Nezanedbateľným je i fakt, že inštitút predbežného prejednania sporu má slúžiť na zabránenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, keďže jeho výsledkom by malo byť vyjasnenie predmetu sporu, otázok dôkazného práva i právneho posúdenia veci. Ak je to možné a účelné, súd môže na predbežnom prejednaní rozhodnúť vo veci samej.
Ak sa spor nepodarilo vyriešiť zmierom, súd uloží stranám povinnosti potrebné na dosiahnutie účelu konania, najmä v súvislosti s prípravou pojednávania. Zároveň určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci a predpokladaný termín pojednávania.
Ak sa nepodarilo skončiť konanie v štádiu predbežného prejednania sporu, je súd povinný pripraviť pojednávanie uložením procesných povinností procesným stranám, ako aj uvedením predbežného právneho posúdenia veci tak, aby rozhodnutie vo veci samej nebolo pre strany prekvapivé a mali možnosť reagovať ako na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany, tak na právne hodnotenie zistenej skutkovej situácie súdom. Z dôvodu zabezpečenia lepšej organizácie práce uvedie súd i predpokladaný termín pojednávania. Za nesporné môže súd považovať tie skutočnosti, na ktorých sa strany zhodnú, okrem prípadov, že existuje dôvodná obava o ich pravdivosti.
Nakoľko sa na predbežné prejednanie sporu ustanovenia o pojednávaní vzťahujú primerane, môže sa vykonať elementárne dokazovanie a v týchto prípadoch v zmysle zásady hospodárnosti aj rozhodnúť.
Ak sa žalobca bez vážneho dôvodu nedostaví na predbežné prejednanie sporu, hoci bol riadne a včas predvolaný, súd môže rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie, pričom o tomto následku musí byť žalobca poučený v predvolaní na predbežné prejednanie. To neplatí, ak sú splnené podmienky na zastavenie konania, odmietnutie žaloby alebo zamietnutie žaloby.
Ak sa žalovaný bez vážneho dôvodu nedostaví na predbežné prejednanie sporu, hoci bol riadne a včas predvolaný, súd takisto môže rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie a musí byť o takom následku byť poučený.