V oblasti autorského práva došlo začiatkom roka 2022 k zmenám v podobe novely Autorského zákona. Zmeny sa týkajú napríklad obchodných nedostupných diel, použitia diela na účel zachovania kultúrneho dedičstva, či použitia diela poskytovateľom služby zdieľania obsahu on-line.
Národná rada Slovenskej republiky prijala dňa 16. februára 2022 zákon č. 71/2022 Z. z. (ďalej len „novela“) ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“).
Cieľ novely
Cieľom novely je transponovať do právneho poriadku Slovenskej republiky dve nové smernice Európskej únie. Prvou z nich je smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (ďalej len „ďalej len „smernica (EÚ) 2019/790““). Smernica (EÚ) 2019/790 pristúpila k harmonizácii rôznych oblastí autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom, u ktorých si to vyžiadal rýchly rozvoj digitálneho prostredia v Európskej únii, a preto je rozčlenená do niekoľkých samostatných častí, v ktorých sa postupne dotýka rôznych tém – výnimiek a obmedzení z autorského práva, opatrení na zlepšenie licenčných praktík a prístupu k obsahu a opatrení na dosiahnutie dobre fungujúceho trhu autorských práv. Druhou smernicou preberanou do Autorského zákona je smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/789 zo 17. apríla 2019, ktorou sa stanovujú pravidlá výkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom uplatniteľné na niektoré on-line vysielania vysielateľov a retransmisie televíznych a rozhlasových programov a ktorou sa mení smernica Rady 93/83/EHS (ďalej len „smernica (EÚ) 2019/789“). Smernica (EÚ) 2019/789 reguluje predovšetkým časť on-line služieb spojených s vysielaním, reaguje na nové metódy retransmisie a zavádza prenos programov prostredníctvom techniky tzv. priameho vstupu. Jej cieľom je uľahčiť cezhraničné poskytovanie on-line služieb, ktoré sú doplnkom k vysielaniu, a retransmisií televíznych a rozhlasových programov s pôvodom v iných členských štátoch, a to prispôsobením právneho rámca týkajúceho sa výkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom relevantných pre tieto činnosti. Vo vzťahu k niektorým častiam on-line vysielania televíznych a rozhlasových vysielateľov (k tzv. doplnkovým on-line službám) preto uvedená smernica zavádza zásadu krajiny pôvodu, podľa ktorej sa k vymedzeným autorskoprávnym spôsobom použitia vysporiadajú práva a uzavrú licenčné zmluvy len v členskom štáte vysielateľa.
Vzhľadom na obsahovú rozsiahlosť vlastného textu novely prinášame v tomto príspevku len prehľad najdôležitejších zmien a odkazujeme aj na plné znenie novely, zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
(1) Transpozícia čl. 8 smernice (EÚ) 2019/790 (ustanovenie § 12 Autorského zákona).
Smernicou (EÚ) 2019/790 sa rozširuje definícia obchodne nedostupného diela bez ohľadu na typ predmetu ochrany. Zahŕňa teda celý diapazón predmetov ochrany chránených Autorským zákonom bez ohľadu na formu vyjadrenia (či už hmotnú alebo nehmotnú, resp. digitálnu). Naďalej platí, že takéto dielo musí byť trvalo uložené v knižnici, archíve, múzeu alebo u zákonného depozitára podľa osobitného predpisu (Slovenský filmový ústav a Rozhlas a televízia Slovenska). Zároveň k tomuto dielu nie je možné ani po vynaložení primeraného úsilia získať prístup prostredníctvom bežných obchodných kanálov na primárnom trhu. Z toho dôvodu to neplatí v prípade kúpy použitej veci (napr. antikvariát) alebo v prípade teoretickej možnosti získať licenciu. Transparentnosť statusu diela ako obchodne nedostupného zabezpečuje publikácia vo verejne prístupnom zozname obchodne nedostupných diel na portáli vedenom Úradom Európskej únie pre duševné vlastníctvo (ďalej len „EUIPO“). Až po uplynutí šiestich mesiacov od zverejnenia na portáli je dielo považované za obchodne nedostupné, a tento status je rešpektovaný v celej Európskej únii. Ustanovenie § 12 Autorského zákona sa primerane vzťahuje aj na tzv. embedované diela, t. j. aj na iné dielo, ktoré je súčasťou obchodne nedostupného diela alebo je s ním spojené. Ďalej sa vzťahuje aj na diela, ktoré neboli nikdy komerčne použité, resp. komerčne dostupné, ako aj na nikdy nezverejnené diela s prihliadnutím na osobnostné autorské práva. Ustanovenie § 12 Autorského zákona sa za istých okolností môže vzťahovať aj na celé súbory diel.
(2) Transpozícia čl. 2 ods. 2 smernice (EÚ) 2019/789 (ustanovenie § 29 ods. 1 Autorského zákona).
Technicky neutrálna definícia retransmisie bola zavedená už pri tvorbe Autorského zákona v roku 2015 a v súčasnosti sa uvedená definícia adaptuje tak, aby spĺňala všetky podmienky novej definície podľa smernice (EÚ) 2019/789. Keďže sa však najmä pri vysporiadaní práv v časti Autorského zákona o správe práv rozlišujú pojmy „retransmisia“ a „káblová retransmisia“, na účel Autorského zákona sa pojem „retransmisia“ chápe ako všeobecný pojem zahŕňajúci aj káblovú retransmisiu, pokiaľ Autorský zákon vyslovene nehovorí o káblovej retransmisii. Na odlíšenie pojmu „iná osoba“ používaného aj v ustanovení § 28 Autorského zákona sa dopĺňa legislatívna skratka „prevádzkovateľ retransmisie“. V rámci definície retransmisie sa zdôrazňuje, že elektronická komunikačná sieť vymedzená v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) zahŕňa aj verejnú sieť. Verejná sieť je v ustanovení § 2 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách definovaná ako sieť, ktorá sa úplne alebo prevažne používa na poskytovanie verejných elektronických komunikačných služieb, ktoré podporujú prenos signálov medzi koncovými bodmi siete. Signál s programami môžu prevádzkovatelia retransmisie získať od vysielateľov napríklad zachytávaním signálu prenášaného vysielateľmi alebo prijímaním signálu priamo od nich prostredníctvom techniky priameho vstupu (vyššie uvedený tzv. paralelný priamy vstup). Výslovné zahrnutie verejnej siete do definície retransmisie reaguje na skutočnosť, že prevádzkovatelia retransmisie, ktorí spájajú vysielanie televíznych a rozhlasových programov do balíkov a poskytujú ich užívateľom súbežne s pôvodným prenosom vysielania v nezmenenej a neskrátenej podobe, používajú rôzne spôsoby retransmisie, ako napríklad cez káblové, satelitné, digitálne pozemské a mobilné siete alebo siete s uzavretým okruhom založené na internetovom protokole, ako aj cez otvorený internet. Verejná sieť však súčasne musí byť v určitej forme chránená, nemôže ísť o úplne otvorený internet. Keďže verejná sieť musí fungovať v určitom spravovanom prostredí, nechránená verejná sieť, t. j. verejná sieť v prostredí, ktoré nie je spravovaným prostredím alebo ešte inak povedané – neregulovaný otvorený internet, je z definície retransmisie vylúčený.
(3) Transpozícia čl. 16 smernice (EÚ) 2019/790 (ustanovenie § 36 ods. 4 Autorského zákona).
Vydavatelia vrátane vydavateľov periodík a neperiodických publikácií – kníh vynakladajú investície s cieľom využívania diel uvedených vo svojich publikáciách a v niektorých prípadoch im boli odopreté príjmy, ak sa takéto diela používajú na základe výnimiek alebo obmedzení, ako napríklad pri rozmnožovaní prostredníctvom reprografického zariadenia. Vo viacerých členských štátoch sa náhrada odmeny za používanie na základe takýchto výnimiek alebo obmedzení už rozdeľuje medzi autorov a vydavateľov. Uvedený prístup bol však spochybnený rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C‑572/13 (Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 12. novembra 2015 vo veci Hewlett‑Packard Belgium SPRL proti Reprobel SCRL za účasti Epson Europe BV). S cieľom zohľadniť túto situáciu a zvýšiť právnu istotu pre všetky zúčastnené strany umožňuje smernica (EÚ) 2019/790 v čl. 16 členským štátom takýto systém zaviesť. O výške podielu z náhrady odmeny za reprografiu rozhodne valné zhromaždenie príslušnej organizácie kolektívnej správy.
(4) Zavedenie výnimky na použitie diela na účel zachovania kultúrneho dedičstva (ustanovenie § 49a Autorského zákona).
Na základe takejto výnimky by malo byť možné vyhotovovať rozmnoženiny s použitím vhodného nástroja, prostriedku či technológie zachovávania, v akomkoľvek formáte alebo na akomkoľvek nosiči, v požadovanom množstve, v ktoromkoľvek štádiu životnosti diela alebo iného predmetu ochrany a v rozsahu potrebnom na účely zachovávania. Inštitúcie nevyhnutne nedisponujú technickými prostriedkami alebo odbornými znalosťami na to, aby samy vykonávali úkony potrebné na zachovanie svojich zbierok, najmä v digitálnom prostredí, a preto by mohli na tento účel využiť pomoc iných inštitúcií a iných tretích strán konajúcich v ich mene a na ich zodpovednosť vrátane tých, ktoré majú sídlo v iných členských štátoch. Diela a iné predmety ochrany sa považujú za trvalo uložené v inštitúcii, ak táto inštitúcia vlastní alebo trvalo uchováva rozmnoženiny takýchto diel alebo iných predmetov ochrany, napríklad v dôsledku prevodu vlastníctva, licenčnej zmluvy, zákonných povinností odovzdať povinný výtlačok alebo dohôd o trvalej úschove.
(5) Zavedenie výnimky z autorského práva na použitie obchodne nedostupného diela (ustanovenie § 51a až § 51c Autorského zákona).
V zmysle čl. 8 ods. 2 smernice (EÚ) 2019/790 sa zavádza výnimka z autorského práva na použitie obchodne nedostupného diela pre prípady, keď ku konkrétnemu typu diel nevykonáva kolektívnu správu práv žiadna organizácia kolektívnej správy spĺňajúca podmienky podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Autorského zákona. Používanie obchodne nedostupných diel je v prvom rade založené na licenčnom mechanizme rozšírených hromadných licenčných zmlúv, ale vo výnimočnom prípade sa môže stať, že neexistuje subjekt oprávnený udeliť licenciu na niektoré typy diel a iných predmetov ochrany, a tieto by boli úplne vylúčené z použitia. Výnimka je tak komplementárna k licencii, kde chýba jedna zo zmluvných strán. Na účely vyjasnenia územnej pôsobnosti sa stanovuje fikcia, podľa ktorej k použitiu dochádza na území zmluvného štátu, kde je inštitúcia usadená. Nekomerčný účel použitia v sebe zahŕňa aj zákaz použitia prostredníctvom komerčnej webovej stránky. Smernica (EÚ) 2019/790 zavádza dve výnimky na použitie diela pri čerpaní údajov (tzv. text and data mining). Výnimka v oblasti výskumu obsahuje obmedzený výpočet oprávnených osôb – knižnica, archív, múzeum, škola alebo zákonný depozitár podľa osobitného predpisu. Nič však nebráni beneficientom výnimky, aby sa v rámci verejno-súkromného partnerstva mohli spoľahnúť na svojich súkromných partnerov, a to aj prostredníctvom využitia ich technologických nástrojov. Kladie sa dôraz na bezpečnosť uchovávania údajov. Vzhľadom na potenciálne vysoký počet žiadostí o prístup k ich dielam alebo iným predmetom ochrany a ich sťahovanie by mali mať nositelia práv možnosť uplatňovať opatrenia, ak existuje riziko ohrozenia bezpečnosti a integrity ich systémov alebo databáz. Takýmito opatreniami by sa mohlo napríklad zabezpečiť, aby k ich údajom mali prístup len osoby, ktoré majú zákonný prístup, a to aj prostredníctvom potvrdenia IP adresy alebo autentifikácie používateľa (napr. prideleným heslom). Tieto opatrenia by mali byť aj naďalej primerané súvisiacim rizikám, nemali by prekračovať rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa zaistiť bezpečnosť a integritu systému, a nemali by oslabovať účinné uplatňovanie výnimky. Všeobecná výnimka na použitie diela pri čerpaní údajov neobsahuje výpočet beneficientov, ani účel, avšak umožňuje autorovi urobiť výhradu, a tým využitiu výnimky zabrániť. Výhradu možno vykonať napr. na základe používania strojovo čitateľných prostriedkov vrátane metaúdajov (metadát) a podmienok webového sídla alebo služby, zmluvnými dohodami alebo jednostranným vyhlásením. V praxi ale nie všetky úkony tzv. text a data miningu zahŕňajú použitia v zmysle Autorského zákona – najmä vyhotovenie rozmnoženiny diel alebo iných predmetov ochrany alebo extrakciu obsahu z databázy. Niekedy sa tzv. text a data mining vykonáva len vo vzťahu k faktom alebo údajom, ktoré nie sú vôbec chránené autorským právom. V týchto prípadoch tieto činnosti vôbec nespadajú pod úpravu Autorského zákona. Naopak, ak dochádza k autorskoprávnemu použitiu, ale neexistuje žiadna uplatniteľná výnimka alebo obmedzenie (napr. výnimka na dočasné vyhotovenie rozmnoženiny diela podľa ustanovenia § 54 Autorského zákona, resp. novozavedené výnimky na text a data mining), vyžaduje sa od nositeľov práv udelenie súhlasu na takéto úkony.
(6) Transpozícia čl. 17 smernice (EÚ) 2019/790 (ustanovenie § 64a až 64f Autorského zákona).
Definícia poskytovateľa služby zdieľania obsahu on-line vrátane pozitívneho a negatívneho výpočtu je obsiahnutá v zákone o mediálnych službách (ktorý pre účely zosúladenia pojmov so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) s ohľadom na meniace sa podmienky na trhu pracuje s pojmom poskytovateľ platformy). Európska komisia vydala k tejto problematike usmernenia vo forme oznámenia (oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade – Usmernenia k čl. 17 smernice (EÚ) 2019/790 o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu, COM (2021) 288 final). Cieľom týchto usmernení je podľa Európskej komisie podporiť správnu a koherentnú transpozíciu čl. 17 smernice (EÚ) 2019/790 v jednotlivých členských štátoch s osobitným prihliadnutím na potrebu vyváženia základných práv a využívania výnimiek a obmedzení a pomôcť účastníkom trhu, ktorí musia pri vykonávaní čl. 17smernice (EÚ) 2019/790 dodržiavať vnútroštátne právne predpisy. V súlade s čl. 17 ods. 1smernice (EÚ) 2019/790 sa vyjasňuje, že poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu vykonávajú verejný prenos, keď poskytujú verejnosti prístup k dielam chráneným autorským právom alebo iným predmetom ochrany, ktoré nahrali ich užívatelia. Poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu by preto mali na toto použitie získať súhlas od príslušných nositeľov práv, a to prostredníctvom licenčnej zmluvy. Ustanovenia § 64a až § 64f Autorského zákona stanovujú špeciálny režim zodpovednosti poskytovateľov služby zdieľania obsahu on-line v prípade používania nelegitímneho obsahu, ak kumulatívne naplnia stanovené podmienky. Ide o objektívnu zodpovednosť so stanovením liberačných dôvodov – štandardný režim a dva ľahšie režimy pre vymedzenú skupinu poskytovateľov služieb zdieľania obsahu on-line (na základe princípu proporcionality). Tieto režimy zodpovednosti však nemôžu využiť poskytovatelia služieb zdieľania obsahu on-line, ktorých hlavným účelom alebo jedným z hlavných účelov je vykonávať alebo uľahčovať neoprávnené použitie diel. V Autorskom zákone sa tak zavádzajú dva rozdielne modely poskytovania informácií – „relevantné a nevyhnutné informácie“ poskytované vopred a „dostatočne odôvodnené oznámenie“ uplatnené následne. Relevantné a nevyhnutné informácie by sa mali poskytovať vopred, lebo slúžia na prevenciu nahratia a sprístupňovania nelegitímneho obsahu. Ak nositelia práv neposkytnú poskytovateľom služieb zdieľania on-line obsahu relevantné a potrebné informácie o svojich konkrétnych dielach alebo iných predmetoch ochrany, poskytovatelia služieb zdieľania obsahu on-line by nemali byť zodpovední za nepovolené úkony verejného prenosu takýchto neidentifikovaných diel alebo iných predmetov ochrany. Predmetné informácie by mali byť presné, aby poskytovateľovi služieb zdieľania obsahu on-line umožňovali konať. Informácie, ktoré sa môžu považovať za „relevantné“, sa budú líšiť v závislosti od dotknutých diel a od okolností týkajúcich sa konkrétnych diel a iných predmetov ochrany. Informácie by mali byť presné, aspoň pokiaľ ide o osobu nositeľa práv ku konkrétnemu dielu alebo predmetu ochrany. Informácie, ktoré sa môžu považovať za „nevyhnutné“, sa budú líšiť v závislosti od riešení zavedených poskytovateľmi služieb. To, či sú informácie poskytnuté nositeľmi práv „relevantné“ aj „nevyhnutné“, by sa malo posudzovať individuálne. Keďže spolupráca je kľúčová, pojem „nevyhnutné a relevantné informácie“ zároveň predpokladá, že poskytovatelia služieb zohľadnia povahu a kvalitu informácií, ktoré dokážu nositelia práv realisticky poskytnúť. Vzhľadom na to by sa mala podporovať spolupráca medzi nositeľmi práv a poskytovateľmi online služieb zdieľania obsahu v oblasti najlepšieho prístupu k identifikácii diel. Naopak „dostatočne odôvodnené oznámenie“ prichádza do úvahy po nahratí nelegitímneho obsahu (ex post). Pokiaľ ide o jeho obsah, je možné sa odvolať na Odporúčanie (Európskej komisie) o opatreniach na účinný boj proti nezákonnému obsahu na internete (C(2018) 1177 final). „Dostatočne odôvodnené oznámenie“ by malo byť „dostatočne presné a náležite odôvodnené s cieľom umožniť poskytovateľom služieb prijímať informované a uvážlivé rozhodnutia v súvislosti s obsahom, ktorého sa oznámenie týka, a konkrétne rozhodnutia o tom, či sa má obsah považovať za nezákonný obsah.“ Konkrétne by mali oznámenia obsahovať „vysvetlenie dôvodov, prečo sa predkladateľ domnieva, že obsah sa má považovať za nezákonný, a v ktorých sa jednoznačne uvádza, kde sa tento obsah vyskytuje. Tento systém oznámenia a odstránenia nepovoleného obsahu a oznámenia a zamedzenia jeho budúcemu nahratiu sa uplatňuje, keď sa na webových sídlach poskytovateľov služieb zdieľania obsahu on-line sprístupní nepovolený obsah (resp. na ich službách, ktoré majú na pozadí webové sídlo, ale vizuálne fungujú na báze aplikácie). V praxi môže dôjsť k sprístupneniu nepovoleného obsahu napríklad, ak nositelia práv vopred neposkytli poskytovateľom služieb zdieľania obsahu on-line „relevantné a nevyhnutné informácie“ s cieľom zabrániť dostupnosti nepovoleného obsahu a po sprístupnení daného obsahu požiadajú ex post o jeho odstránenie a zamedzenie jeho budúcemu nahratiu na základe nevyhnutných a relevantných informácií od nositeľov práv. Prípadne sa môže stať, že poskytovatelia služieb zdieľania obsahu on-line vynaložili najlepšiu snahu na zabránenie dostupnosti nepovoleného obsahu, ale napriek tomu bol nepovolený obsah dostupný z objektívnych príčin, napríklad ho nebolo možné rozpoznať z dôvodu vlastných obmedzení technológií.
(7) Transpozícia čl. 5 ods. 2 a čl. 6 smernice (EÚ) 2019/789 (ustanovenie 125a Autorského zákona).
Ustanovenie § 125a Autorského zákona rieši vzťah medzi vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie, ktorý chce použiť vysielanie. Predovšetkým sa stanovuje princíp vedenia rokovaní o uzavretí licenčnej zmluvy v dobrej viere, z čoho môže napríklad vyplývať, že obe strany rokovaní by si mali poskytnúť potrebné informácie, resp. nezatajovať dôležité skutočnosti schopné ovplyvniť licenčné dojednania alebo náležitosti zmluvy. Tento princíp sa aplikuje, keď rokovania už začali, resp. prebiehajú. Pri stanovovaní licenčných podmienok vrátane licenčného poplatku za retransmisiu by sa mala napríklad okrem iného zohľadniť ekonomická hodnota používania práv v obchode vrátane hodnoty prisudzovanej konkrétnemu spôsobu retransmisie. Na to nadväzuje aj určitá miera transparentnosti, že ak vysielateľ poverí určitú osobu zastupovaním a uzatvorením licenčnej zmluvy v jeho mene (napr. určitý nezávislý subjekt správy, organizáciu kolektívnej správy, advokátsku kanceláriu a pod.), je povinný vysielateľ alebo táto tretia osoba preukázať skutočnosť, že je ozaj oprávnená konať za vysielateľa prevádzkovateľovi retransmisie, napr. predložením kópie plnej moci alebo zmluvy o zastupovaní. V prípade, ak by nedošlo k dohode na uzavretí licenčnej zmluvy medzi vysielateľom a prevádzkovateľom retransmisie, Autorský zákon dáva možnosť obom stranám využiť alternatívnu metódu vyriešenia ich sporu prostredníctvom mediácie.
(8) Transpozícia čl. 15 smernice (EÚ) 2019/790 (ustanovenie § 129a až § 129h Autorského zákona).
Novelou sa zavádza nový predmet ochrany – periodikum a nový nositeľ práv – vydavateľ periodika. K periodikám, na ktoré by sa toto vymedzenie malo vzťahovať, patria napríklad denníky, týždenníky a mesačníky všeobecného alebo osobitného zamerania vrátane časopisov založených na predplatnom a spravodajské webové sídla, ale aj napríklad ročenky vychádzajúce raz ročne. Periodické publikácie vydané na vedecké alebo akademické účely, ako sú vedecké časopisy, by nemali požívať ochranu priznanú periodikám. Uvedená ochrana by sa nemala vzťahovať ani na webové sídla, ako sú blogy, ktoré poskytujú informácie v rámci činnosti, ktorá sa nevykonáva z podnetu, v redakčnej zodpovednosti a pod kontrolou poskytovateľa služieb, ako je napríklad vydavateľ spravodajstva. Periodiká obsahujú prevažne literárne diela, ale čoraz viac zahŕňajú aj iné druhy diel a iných predmetov ochrany, najmä fotografie a videá, ktoré sú určené na poskytovanie informácií verejnosti najmä formou spravodajstva a publicistiky. Ustanovenie § 129a až § 129h Autorského zákona kopírujú systematiku ostatných častí Autorského zákona týkajúcich sa práv súvisiacich s autorským právom. V zmysle smernice (EÚ) 2019/790 zavádza definície, obsah majetkových práv a trvanie. Podobne, ako aj iné práva súvisiace s autorským právom len s majetkovou zložkou, sú tieto práva prevoditeľné. Nové právo vydavateľa periodika nemá vplyv na používanie periodika individuálnym používateľom pre súkromnú potrebu a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný, na nakladanie s hypertextovým odkazom, na použitie nadpisu, individuálnych slov alebo veľmi krátkeho úryvku z periodika, ktorý nie je schopný byť náhradou za celé dielo, na použitie voľných diel a na využívanie výtvorov, ktoré nie sú chránené týmto zákonom (napr. informácie, denné správy). Na nové právo a jeho nositeľa sa primerane vzťahujú ustanovenia o výnimkách a obmedzeniach, o záväzkovom práve (s výnimkou práva na informácie v rámci transparentnosti v licenčných vzťahoch a práva na dodatočné vyrovnanie), ochrane, ako aj nové ustanovenia o použití diela poskytovateľom služby zdieľania obsahu on-line. V zmysle čl. 15 ods. 5 smernice (EÚ) 2019/790 sa zavádza povinnosť zaplatiť nositeľom práv k predmetom ochrany zahrnutým do periodika primeraný podiel z odmien za použitie periodika poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti.
Novela nadobúda účinnosť dňa 25. marca 2022.