Hlavným dôsledkom masívneho šírenia ochorenia COVID-19 je predovšetkým zavádzanie množstva zdravotníckych postupov a prísnych hygienických opatrení. Pandémia sa však, vzhľadom na nevyhnutnosť utlmenia stykov a sociálnej interakcie, prejavuje aj v pracovnoprávnych vzťahoch. Akými oprávneniami v takýchto mimoriadnych podmienkach zamestnávateľ vo vzťahu k svojim zamestnancom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky disponuje a aké opatrenia je naopak povinný vykonať?
Základom právnej úpravy na úseku pracovnoprávnych vzťahov je zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).
Na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia na pracovisku je to zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“).
Zamestnávateľ je v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o BOZP povinný uplatňovať všeobecné zásady prevencie pri vykonávaní opatrení nevyhnutných na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane zabezpečovania informácií, vzdelávania a organizácie práce a prostriedkov.
Všeobecnými zásadami prevencie rozumieme v zmysle ustanovenia § 5 zákona o BOZP (A) vylúčenie nebezpečenstva a z neho vyplývajúceho rizika, (B) posudzovanie rizika, ktoré nemožno vylúčiť, najmä pri výbere a počas používania pracovných prostriedkov, materiálov, látok a pracovných postupov, (C) vykonávanie opatrení na odstránenie nebezpečenstiev v mieste ich vzniku, (D) uprednostňovanie kolektívnych ochranných opatrení pred individuálnymi ochrannými opatreniami, (E) nahrádzanie prác, pri ktorých je riziko poškodenia zdravia, bezpečnými prácami alebo prácami, pri ktorých je menšie riziko poškodenia zdravia, (F) prispôsobovanie práce schopnostiam zamestnanca a technickému pokroku, (G) zohľadňovanie ľudských schopností, vlastností a možností najmä pri navrhovaní pracoviska, výbere pracovného prostriedku, pracovných postupov a výrobných postupov s cieľom vylúčiť alebo zmierniť účinky škodlivých faktorov práce, namáhavej práce a jednotvárnej práce na zdravie zamestnanca, (H) plánovanie a vykonávanie politiky prevencie zavádzaním bezpečných pracovných prostriedkov, technológií a metód organizácie práce, skvalitňovaním pracovných podmienok s ohľadom na faktory pracovného prostredia a prostredníctvom sociálnych opatrení, (I) vydávanie pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Povinnosťou zamestnávateľaje teda v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o BOZP uplatňovať všeobecné zásady prevencie za účelom zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Všeobecné preventívne opatrenia, ktoré môže zamestnávateľ v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 uplatniť, sa budú líšiť aj v závislosti od druhu a charakteru práce.
Všeobecne možno hovoriť predovšetkým o vyzývaní zamestnancov na zvýšenie hygienických opatrení na pracovisku, eliminovať zbytočný kontakt väčšieho počtu zamestnancov (napr. rozdelením do menších skupín), zrušiť, prípadne obmedziť pracovné cesty do zahraničia na nevyhnutné prípady, umožniť pracovať zamestnancom z domu, ak to povaha práce dovoľuje a pod. Zamestnávateľ je v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o BOZP povinný tiež zabezpečiť dostatočné množstvo informácií (predovšetkým opatrenia štátnych orgánov, usmernenia subjektov ako Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, hlavný hygienik Slovenskej republiky).
Zamestnávateľ je tiež povinný zabezpečiť vzdelávanie zamestnancov, organizovať prácu s ohľadom na prijaté opatrenia a mimoriadnu situáciu a zabezpečiť ochranné prostriedky (v kontexte šírenia ochorenia COVID-19 sú to predovšetkým rúška, rukavice…).
Zákon o BOZP ďalej upravuje všeobecné povinnosti zamestnávateľa v ustanovení § 6 ods. 1. Medzi všeobecné povinnosti zaraďujeme napr. povinnosť zamestnávateľa v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (1) vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (§ 6 ods. 1, písm. a) zákona o BOZP), (2) zlepšovať pracovné podmienky a prispôsobovať ich zamestnancom; zohľadňovať pritom meniace sa skutočné a predvídateľné okolnosti a dosiahnuté vedecké a technické poznatky (§ 6 ods. 1, písm. b) zákona o BOZP), (3) určovať a zabezpečovať ochranné opatrenia, ktoré sa musia vykonať, a ak je to potrebné, určovať a zabezpečovať ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať (§ 6 ods. 1, písm. j) zákona o BOZP) a pod.
V súvislosti s používaním osobných ochranných prostriedkov zákon o BOZP v ustanovení § 6 ods. 2 uvádza, že na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci prostredníctvom osobných ochranných pracovných prostriedkov je zamestnávateľ povinný (1) vypracovať zoznam poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov na základe posúdenia rizika a hodnotenia nebezpečenstiev vyplývajúcich z pracovného procesu a z pracovného prostredia, (2) bezplatne poskytovať zamestnancom, u ktorých to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, potrebné účinné osobné ochranné pracovné prostriedky a viesť evidenciu o ich poskytnutí, (3) udržiavať osobné ochranné pracovné prostriedky v používateľnom a funkčnom stave a dbať o ich riadne používanie.
Dôležitým zdrojom právnej úpravy oprávnení a opatrení zamestnávateľa v situáciách, kedy sa na pracovisku vyskytnú mimoriadne podmienky je okrem zákona o BOZP aj Zákonník práce. Zákonník práce upravuje už vo svojich základných zásadách povinnosť zamestnávateľa vykonávať opatrenia v záujme ochrany života a zdravia zamestnancov pri práci (čl. 8 Zákonníka práce).
Zákonník práce v ustanovení § 47 ods. 3 ustanovuje, že zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu alebo splniť pokyn, ktoré (A) sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi, (B) bezprostredne a vážne ohrozujú život alebo zdravie zamestnanca alebo iných osôb.
V kontexte šírenia prenosných chorôb je zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 55 ods. 2, písm. c) Zákonníka práce povinný preradiť zamestnanca na inú prácu ak je to nevyhnutné podľa lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu verejného zdravotníctva v záujme ochrany zdravia iných osôb pred prenosnými chorobami.
Podľa ustanovenia § 55 ods. 3 Zákonníka práce ak nemožno dosiahnuť účel preradenia podľa odseku 2 preradením zamestnanca v rámci pracovnej zmluvy, môže zamestnávateľ preradiť zamestnanca v týchto prípadoch po dohode aj na prácu iného druhu, ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve.
Ustanovenie § 55 ods. 4 Zákonníka práce ďalej uvádza, že zamestnávateľ môže preradiť zamestnanca aj bez jeho súhlasu na čas nevyhnutnej potreby na inú prácu, ako bola dohodnutá, ak je to potrebné na odvrátenie mimoriadnej udalosti alebo na zmiernenie jej bezprostredných následkov.
Jedným z opatrení, ktoré je vhodné v súvislosti so šírením prenosnej choroby zo strany zamestnávateľa vykonať je aj zrušenie/obmedzenie zahraničných pracovných ciest. Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
Zákonník práce teda neukladá zamestnávateľovi obmedzenia vysielania zamestnancov na pracovné cesty v súvislosti s mimoriadnymi okolnosťami, ako napríklad šírenie prenosného ochorenia. Zamestnávateľ by však mal s ohľadom na vyššie citované ustanovenie § 5 zákona o BOZP brať do úvahy cestovné odporúčania Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a opatrenia ďalších relevantných orgánov a subjektov a zvážiť v záujme ochrany zdravia zamestnancov pracovné cesty, predovšetkým do najviac ohrozených oblastí.
Šírenie ochorenia COVID-19 sa negatívne dotýka nielen zdravia, ale aj ekonomických ukazovateľov vo väčšine krajín svetového spoločenstva.
Jedným z následkov môže byť aj nedostatok práce, v dôsledku čoho zamestnávateľ nemôže prideľovať zamestnancovi pracovné úlohy. Jedným zo spôsobov ako uvedenú situáciu riešiť je dočasné pridelenie zamestnanca. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu sa môže so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi.
Užívateľský zamestnávateľ je v zmysle zákona právnická osoba alebo fyzická osoba, ku ktorej zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu dočasne pridelí na výkon práce zamestnanca v pracovnom pomere.
V zmysle ustanovenia § 58 ods. 6 Zákonníka práce dočasné pridelenie možno dohodnúť najdlhšie na 24 mesiacov. Dočasné pridelenie zamestnanca k tomu istému užívateľskému zamestnávateľovi možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci 24 mesiacov najviac štyrikrát; to platí aj v prípade dočasného pridelenia zamestnanca iným zamestnávateľom alebo inou agentúrou dočasného zamestnávania k tomu istému užívateľskému zamestnávateľovi.
Ďalším opatrením, ktoré môže zamestnávateľ v záujme zabezpečenia ochrany zdravia zamestnancov (za účelom zníženia počtu osôb na pracovisku v určitom čase) urobiť je zmena rozvrhu pracovného času. Zamestnávateľ je však v zmysle ustanovenia § 90 ods. 9 Zákonníka práce rozvrhnutie pracovného času povinný oznámiť zamestnancovi najmenej týždeň vopred s platnosťou najmenej na týždeň.
Zamestnávateľ je v kontexte aktuálnej situácie oprávnený skrátiť zamestnancovi zákonne garantovaný nepretržitý denný odpočinok.
Zamestnanec má totiž v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 právo na minimálny odpočinok medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín a ak je zamestnancom mladistvý aspoň 14 hodín v priebehu 24 hodín. Tento odpočinok však môže zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 Zákonníka práce skrátiť až na osem hodín zamestnancovi staršiemu ako 18 rokov okrem iného aj pri mimoriadnych udalostiach. Mimoriadnou udalosťou je podľa ustanovenia § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 42/1994 Zb. o civilnej ochrane ľudstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o civilnej ochrane“) ohrozenie verejného zdravia II. stupňa. Ohrozenie verejného zdravia II. stupňa v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2, písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov „nastáva ak je potrebné prijať opatrenia podľa osobitného predpisu (zákon o civilnej ochrane) pri výskyte prenosného ochorenia, podozrení na prenosné ochorenie alebo podozrení na úmrtie na prenosné ochorenie nad predpokladanú úroveň“.
Ďalším opatrením, ktoré môže zamestnávateľ v záujme ochrany zdravia zamestnancov v čase šírenia prenosného ochorenia vykonať je umožniť pracovať zamestnancom z domu. Uvedenému inštitútu sa budeme venovať v osobitnom príspevku tohto vydania bulletinu.
Aktuálnym opatrením, súvisiacim s pandémiou ochorenia COVID-19, je aj karanténa, ktorá sa môže v určitých prípadoch dotknúť aj zamestnancov. Problematike karanténnych opatrení je rovnako venovaný samostatný článok.
Vo všeobecnosti upravujú opatrenia zamestnávateľov na zabezpečenie ochrany života a zdravia zamestnancov aj ustanovenie § 147 ods. 1 a ustanovenie § 148 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie ochrany práce. Zamestnávateľ je povinný zlepšovať úroveň ochrany práce vo všetkých činnostiach a prispôsobovať úroveň ochrany práce meniacim sa skutočnostiam (§ 147 ods. 1 Zákonníka práce).
Zamestnanci majú právo na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na informácie o nebezpečenstvách vyplývajúcich z pracovného procesu a pracovného prostredia a o opatreniach na ochranu pred ich účinkami. Zamestnanci sú povinní pri práci dbať o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka (§ 148 ods. 1 Zákonníka práce).
Právna úprava pracovnoprávnych vzťahov v kontexte aktuálnej situácie šíriacej sa pandémie je obsahom samostatného článku.