Zvýšenie súm stravného poskytovaného pri pracovnej ceste, ktoré bolo vykonané s účinnosťou odo dňa 25. marca 2009, ovplyvňuje minimálnu hodnotu stravovacích poukážok poskytovaných na účely zabezpečenia stravovania podľa Zákonníka práce a súčasne aj výšku maximálneho daňovo uznateľného nákladu pre zamestnávateľa vynaloženého na stravovanie zamestnancov. Bulletin ULC Čarnogurský PRO BONO Vám súčasne priblíži aj úpravy týkajúce sa sadzieb stravného pri zahraničných pracovných cestách a tiež súm základnej náhrady za používanie motorových vozidiel pri pracovných cestách v prepojení na ostatnú novelu zákona o cestovných náhradách.
Dňa 25. marca 2009 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ďalej v texte len „MPSVaR SR“) o sumách stravného (ďalej v texte len „opatrenie MPSVaR SR“ alebo len „opatrenie“). Opatrenie bolo dňa 25. marca 2009 publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 110/2009 Z. z. a účinnosť nadobudlo dňom jeho vyhlásenia.
Vydať predmetné opatrenie a zvýšiť sumy stravného už v tomto období umožnila Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR novela zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zákon o cestovných náhradách“ alebo len „zákon“), ktorá bola s účinnosťou odo dňa 1. januára 2009 vykonaná zákonom č. 475/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o cestovných náhradách (ďalej v texte len „novela zákona o cestovných náhradách“ alebo len „novela“). O najvýznamnejších zmenách zakotvených touto novelou zákona o cestovných náhradách sa zmienime podrobnejšie v ďalšom texte.
Novela okrem iných úprav v ustanovení § 8 ods. 1 zákona o cestovných náhradách zakotvila aj zníženie percentuálnej hranice určujúcej mieru zvýšenia cenových indexov, ktorá je rozhodujúca pre vykonanie zvýšenia súm stravného, a to z pôvodných 10% na súčasných 5%, takže v porovnaní s minulosťou postačuje, aby indexy ceny jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní stúpli najmenej o 5%, pred novelou by bolo potrebné ich navýšenie najmenej o 10%.
NOVÉ SUMY STRAVNÉHO
Suma stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín sa zvýšila z doterajších 3,30 eura na 3,60 eura, teda po prepočte podľa konverzného kurzu (30,1260 SKK/EUR) z doterajšej sumy 99,42 Sk na sumu 108,45 Sk, stravné pri pracovnej ceste trvajúcej od 12 do 18 hodín vzrástlo z 5 eur na 5,40 eura za deň, teda vzrástlo z doterajšej sumy 150,63 Sk na sumu 162,68 Sk a pre časové pásmo nad 18 hodín ide o nárast z doterajších 7,70 eura na 8,30 eura, ide teda o nárast z doterajšej sumy 231,97 Sk na sumu 250,05 Sk. Z ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o cestovných náhradách vyplýva, že zvýšené sumy stravného patria zamestnancovi od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli zverejnené, teda v tomto prípade odo dňa 1. apríla 2009.
S úpravou súm stravného je úzko spojená úprava vzťahujúca sa na stravovanie zamestnancov, ktorá je obsiahnutá v § 152 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákonník práce“). Zo sumy stravného sa v zmysle § 152 ods. 4 Zákonníka práce odvodzuje minimálna hodnota stravovacej poukážky, ktorá je s účinnosťou odo dňa 1. septembra 2007 explicitne stanovená na základe novely Zákonníka práce, vykonanej zákonom č. 348/2007 Z. z., výkladu ktorej bolo venované mimoriadne vydanie bulletinu ULC Čarnogurský PRO BONO Špeciál. Podľa spomínaného ustanovenia § 152 ods. 4 Zákonníka práce musí minimálna hodnota stravovacej poukážky predstavovať 75% zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je už spomínané opatrenie, pričom pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov poskytovaním stravovacích poukážok, teda prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, sa cenou jedla rozumie hodnota stravovacej poukážky. Z uvedeného vyplýva, že minimálna hodnota stravovacej poukážky na základe vyššie citovaného opatrenia je 2,70 eura na deň, po prepočte podľa konverzného kurzu (30,1260 SKK/EUR) teda predstavuje sumu 81,34 Sk. Maximálna hodnota stravovacej poukážky nie je podľa v súčasnosti platného právneho stavu limitovaná.
Z ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce ďalej vyplýva, že zamestnávateľ prispieva na stravovanie zamestnancov podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce v sume najmenej 55% ceny jedla (55 % zo sumy 2,70 eura), najviac však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu, ktorým je už spomínané opatrenie MPSVaR SR (55 % zo sumy 3,60 eura). Z citovaných úprav vyplýva, že na základe úprav súm stravného vykonaných novým opatrením je minimálny príspevok zamestnávateľa na stravovanie zamestnanca podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 152 ods. 3 Zákonníka práce 1,49 eura, tento po prepočte podľa konverzného kurzu (30,1260 SKK/EUR) predstavuje sumu 44,89 Sk, pričom maximálny daňovo uznateľný náklad pre zamestnávateľa vynaložený na stravovanie zamestnanca je 1,98 eura, teda 59,65 Sk. Platná právna úprava nevylučuje, aby zamestnávateľ zamestnancovi prispieval na stravovanie vyššou sumou, v týchto prípadoch však rozdiel medzi takto poskytnutým príspevkom zamestnávateľa a sumou 1,98 eura nebude pre zamestnávateľa predstavovať daňovo uznateľný náklad.
Do vydania opatrenia, o ktorom sme sa zmienili vyššie, boli sumy stravného upravené opatrením MPSVaR SR č. 621/2008 Z. z. o sumách stravného, ktoré nadobudlo účinnosť odo dňa 1. januára 2009, a na základe ktorého boli sumy stravného ustanovené tak, ako sme sa už zmienili vyššie, teda suma stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín bola určená na sumu 3,30 eura, stravné pri pracovnej ceste trvajúcej od 12 do 18 hodín bolo ustanovené na sumu 5 eur za deň a pre časové pásmo nad 18 hodín bola ustanovená suma 7,70 eura, pričom minimálna hodnota stravovacej poukážky bola 2,48 eura na deň, takže po prepočte podľa konverzného kurzu (30,1260 SKK/EUR) a pred ustanoveným zaokrúhlením, o ktorom sa zmienime ďalej, predstavovala po aritmetickom zaokrúhlení sumu 74 Sk. Úprava súm stravného zakotvená opatrením MPSVaR SR č. 621/2008 Z. z. súvisela s prechodom SR na menu euro a nahradila úpravu súm stravného obsiahnutú v opatrení MPSVaR SR č. 180/2008 Z. z. v slovenskej mene, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 24. mája 2008, pričom táto úprava súčasne zodpovedá aj pravidlu ustanovenému na základe § 8 ods. 2 zákona o cestovných náhradách po jeho novele, podľa ktorého platí, že sumy stravného, ktoré sa v minulosti zaokrúhľovali na celé koruny nahor, sa zaokrúhľujú na desať eurocentov nahor.
Z ustanovenia § 5 ods. 3 zákona o cestovných náhradách po novele vyplýva, že ak zamestnávateľ vyslaním na pracovnú cestu, ktorá trvá menej ako 5 hodín, neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, môže mu naďalej poskytnúť stravné až do sumy stravného ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín alebo zabezpečiť bezplatné stravovanie.
Novela prostredníctvom § 5 ods. 4 písm. c) zákona o cestovných náhradách rozšírila poskytovanie stravného aj pre zamestnancov, ktorí majú počas jednej pracovnej zmeny v rámci dvoch kalendárnych dní viac pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín, pričom celkový súčet trvania týchto pracovných ciest je 5 hodín a viac, pričom týmto zamestnancom patrí stravné za celkový čas trvania týchto pracovných ciest.
Z úprav vykonaných novelou v ustanovení § 5 ods. 7, 8, 9 a 10 zákona o cestovných náhradách ďalej vyplýva, že ak má zamestnanec na pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázane poskytnuté raňajky, zamestnávateľ podľa § 5 ods. 1, 2 alebo 5 zákona stravné kráti spôsobom ustanoveným v § 5 ods. 6 zákona. Zamestnávateľ stravné nekráti spôsobom ustanoveným v § 5 ods. 6 a 7 zákona, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil. Preukázanie zabezpečeného jedla podľa § 5 ods. 6 zákona alebo poskytnutých raňajok podľa § 5 ods. 7 zákona sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad. Suma stravného určená podľa § 5 ods. 6 a 7 zákona sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor.
Z mnohých zmien, ktoré zakotvila novela zákona o cestovných náhradách, si Vám v súvislosti so stravným dovoľujeme dať do pozornosti aj novú úpravu vyplývajúcu z § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, na základe ktorého sa zamestnávateľ môže so zamestnancom pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa § 3 ods. 1 zákona dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca, pričom prerušenie pracovnej cesty sa môže uskutočniť v období pred začatím výkonu práce na pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste. Z nového ustanovenia § 5 ods. 11 zákona o cestovných náhradách po novele vyplýva, že po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny zamestnanca alebo po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodu na strane zamestnanca, stravné zamestnancovi nepatrí.
Na základe novozakotvených ustanovení § 35 ods. 3 až 5 zákona o cestovných náhradách ďalej platí, že cestovné výdavky a potrebné vedľajšie výdavky, ktoré zamestnancovi vznikli pred a po dobe dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca, zamestnancovi patria vo výške, ktorá by mu patrila v prípade, ak by k prerušeniu pracovnej cesty nedošlo, pričom ustanovenia § 7 a § 15 zákona týkajúce sa náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách a náhrady výdavkov za pohonné látky nie sú v tomto prípade dotknuté. Na vznik nároku na stravné a vreckové je rozhodujúci čas od nástupu na pracovnú cestu do prerušenia pracovnej cesty a čas pokračovania pracovnej cesty do skončenia pracovnej cesty. Ubytovacie výdavky, ktoré zamestnancovi vznikli po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca zamestnancovi nepatria, aj keď si zamestnanec musel po túto dobu s ohľadom na podmienky pracovnej cesty alebo podmienky ubytovacieho zariadenia ubytovanie zachovať. Po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny patrí zamestnancovi náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie len v prípade, ak si zamestnanec ubytovanie počas tejto doby musel vzhľadom na podmienky pracovnej cesty a podmienky ubytovacieho zariadenia zachovať.
ZÁKLADNÉ NÁHRADY PRI MOTOROVÝCH VOZIDLÁCH NA ROK 2009
Dňa 1. januára 2009 nadobudlo účinnosť opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, v zmysle ktorého boli sumy základnej náhrady za každý 1 km jazdy pre jednostopové vozidlá a trojkolky ustanovené už v novej mene, a to vo výške 0,050 eura (do dňa zavedenia eura vo výške 1,50 Sk) a pre osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,183 eura (do dňa zavedenia eura vo výške 5,50 Sk), pričom úprava súm náhrad za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách bola do dňa zavedenia eura na území SR zakotvená v slovenskej mene opatrením MPSVaR SR č. 181/2008 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 24. mája 2008 súbežne s predchádzajúcou úpravou súm stravného.
Náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách upravuje § 7 zákona o cestovných náhradách, ktorého znenia sa dotkli aj nové úpravy zakotvené v jeho novele. Dovoľujeme si dať Vám do pozornosti, že novela sa svojou úpravou dotkla spôsobu výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky, v súvislosti s ktorým novela v ustanovení § 7 zákona o cestovných náhradách vykonala zmeny a doplnenia upravujúce spôsob preukazovania ceny pohonnej látky pri náhrade za spotrebované pohonné látky a súčasne rozšírila možnosti preukázania spotreby pohonnej látky v prípade, ak technický preukaz spotrebu pohonnej látky neuvádza. V ustanovení § 7 ods. 9 zákona o cestovných náhradách novela ustanovila aj spôsob zaokrúhľovania výsledných súm a na jeho základe sa výsledná suma základnej náhrady ako aj výsledná suma náhrady za spotrebované pohonné látky vypočítaná podľa § 7 ods. 4 až 8 zákona zaokrúhľujú na najbližší eurocent nahor.
Na základe § 8 ods. 2 zákona o cestovných náhradách po jeho novele platí, že sumy základných náhrad, ktoré sa zaokrúhľovali na desiatky halierov nahor, sa po prechode na menu euro zaokrúhľujú na tri desatinné miesta nahor.
Nové ustanovenie § 6a zákona o cestovných náhradách zakotvilo poskytovanie náhrad pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien, v týchto prípadoch sa cesty zamestnanca nepovažujú za pracovné cesty, avšak zamestnancovi vznikajú v súvislosti s týmito cestami do miesta pravidelného pracoviska zvýšené výdavky a na základe citovaného nového ustanovenia § 6a zákona platí, že zamestnancovi patrí za cesty vykonané v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom a späť (napríklad, ak zamestnanec pracuje namiesto neprítomných zamestnancov počas soboty, či nedele) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, čím nie je dotknuté ustanovenie § 7 zákona týkajúce sa poskytnutia náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách.
ZAHRANIČNÉ PRACOVNÉ CESTY
Pre zahraničné pracovné cesty boli základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene na rok 2009 ustanovené prostredníctvom opatrenia Ministerstva financií SR č. 606/2008 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. januára 2009 a nahradilo predchádzajúcu úpravu obsiahnutú v opatrení Ministerstva financií SR č. 625/2007 Z. z. ustanovujúcom základné sadzby stravného v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách na rok 2008, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1. januára 2008.
Úpravami vykonanými v ustanoveniach § 10 až 17 zákona o cestovných náhradách novela zakotvila zmeny aj v poskytovaní náhrad pri zahraničných pracovných cestách. V porovnaní s pracovnou cestou v rámci územia SR má zamestnanec pri pracovnej ceste v zahraničí nárok na širšiu škálu náhrad, pričom zo zákona o cestovných náhradách vyplýva, že má nárok (1) na stravné, (2) na vreckové, (3) na náhradu preukázaných cestovných výdavkov, (4) na náhradu preukázaných výdavkov na ubytovanie, (5) na komerčné poistenie, (6) na náhradu výdavkov za povinné očkovanie a odporúčané očkovanie, (7) na náhradu výdavkov za cesty na návštevu rodiny a (8) ak na pracovnú cestu použije vlastný automobil, rovnako mu patrí aj náhrada výdavkov za pohonné látky.
Nárok na stravné v eurách alebo cudzej mene sa pri zahraničnej pracovnej ceste posudzuje na základe času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia SR v kalendárnom dni, ktorého posúdenie závisí od spôsobu dopravy do zahraničia. Podľa § 13 ods. 5 zákona o cestovných náhradách po novele platí, že ak zamestnanec cestuje letecky zo Slovenska, rozhodujúcim časom pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách je čas odletu a príletu lietadla podľa letového poriadku, ak zákon o cestovných náhradách neustanovuje inak. V prípade, ak zamestnanec cestuje autom, autobusom alebo vlakom, rozhoduje čas prechodu slovenskej štátnej hranice a pri doprave loďou je rozhodujúcim čas príchodu a odchodu lode z prístavu, v ktorom sa vykonáva vstupná a výstupná hraničná kontrola. Čas trvania zahraničnej pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma, pričom zákon o cestovných náhradách rozlišuje trvanie zahraničnej pracovnej cesty mimo územia SR v kalendárnom dni (1) do 6 hodín vrátane, kedy zamestnancovi patrí stravné vo výške 25% zo základnej sadzby stravného, (2) od 6 do 12 hodín, pri tomto trvaní zahraničnej pracovnej cesty zamestnancovi patrí stravné vo výške 50% zo základnej sadzby stravného a (3) v prípade trvania nad 12 hodín zamestnancovi patrí stravné v sume základnej sadzby stravného. Sadzbu stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanovuje už spomínané opatrenie Ministerstva financií SR č. 606/2008 Z. z., ktorým sa ustanovujú na rok 2009 základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách.
Z úprav vykonaných novelou v § 13 ods. 8 až 11 zákona o cestovných náhradách ďalej vyplýva, že ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázane poskytnuté raňajky, zamestnávateľ podľa § 13 ods. 1 až 6 zákona stravné kráti spôsobom ustanoveným v § 13 ods. 7 zákona. Zamestnávateľ stravné v eurách alebo v cudzej mene nekráti spôsobom ustanoveným v § 13 ods. 7 a 8 zákona, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil. Preukázanie zabezpečeného jedla podľa § 13 ods. 7 zákona alebo poskytnutých raňajok podľa § 13 ods. 8 zákona sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.
V súvislosti s poskytovaním náhrady výdavkov za pohonné látky novela v § 15 zákona o cestovných náhradách zrušila vzdialenosť 350 kilometrov v zahraničí, za ktorú sa zamestnancovi poskytovala táto náhrada ešte v slovenskej mene. Po novele zamestnancovi táto náhrada patrí za kilometre prejazdené mimo územia SR, prípadne aj za kilometre alebo ich časť prejazdené na území SR od času prechodu slovenskej štátnej hranice do miesta skončenia zahraničnej pracovnej cesty.
Novou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 11 ods. 2 zákona o cestovných náhradách novela zakotvila, že zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste môže (ide teda o nenárokovateľné plnenie) zamestnávateľ poskytnúť náhradu preukázaných výdavkov aj na iné druhy poistenia (napríklad poistenie batožiny, straty dokladov, poistenie storno poplatku a podobne) okrem prípadu, ak zamestnanca takto poistil zamestnávateľ, vtedy zamestnancovi táto náhrada nepatrí.
Zamestnanec a zamestnávateľ sa môžu dohodnúť aj na prerušení zahraničnej pracovnej cesty, pričom z nových ustanovení zakotvených novelou v § 13 ods. 11 zákona o cestovných náhradách a v § 14 zákona o cestovných náhradách vyplýva, že po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu na strane zamestnanca zamestnancovi nepatrí stravné v eurách alebo v cudzej mene ani vreckové v eurách alebo v cudzej mene.
Nová úprava včlenená novelou do § 10a zákona o cestovných náhradách má zabezpečiť, aby zamestnancovi, ktorému na zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov podľa medzinárodnej zmluvy alebo podľa podmienok a sadzieb na základe rozhodnutia orgánov alebo inštitúcií Európskej únie, boli zachované minimálne rovnaké nároky, aké mu zabezpečuje zákon o cestovných náhradách.
V súvislosti so zmenami vykonanými novelou zákona o cestovných náhradách si Vám pre úplnosť dovoľujeme dať do pozornosti, že novela zakotvila mnohé zmeny aj v štvrtej časti zákona upravujúcej poskytovanie náhrad pri výkone práce v zahraničí.
NOVELA ZÁKONA O CESTOVNÝCH NÁHRADÁCH
V predchádzajúcom texte sme sa už zmienili o tých zmenách zakotvených novelou zákona o cestovných náhradách, ktoré sa týkajú (1) poskytovania stravného, (2) náhrad za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách a (3) úprav súvisiacich s pracovnými cestami na území SR alebo v zahraničí. Na tomto mieste si dovoľujeme upriamiť Vašu pozornosť aj na ďalšie podstatné zmeny, ktoré novela vniesla do znenia zákona o cestovných náhradách.
Z dôvodu, že zamestnávateľ má povinnosť poskytovať cestovné náhrady a za ich poskytovanie aj zodpovedá, novela zákona o cestovných náhradách v novom ustanovení § 35a zákona o cestovných náhradách zamestnancom ukladá novú povinnosť, a to povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť zamestnávateľovi zmenu skutočností, ktoré sú rozhodné pre poskytovanie náhrad, teda zmenu tých skutočností, ktoré môžu ovplyvniť poskytovanie náhrad alebo ich výšku, prípadne môžu mať za následok stratu nároku na náhradu (touto skutočnosťou môžu byť napríklad situácie, ak zamestnanec v mieste konania pracovnej cesty zistí, že nie je možné použiť zamestnávateľom určený spôsob dopravy, či dodržať čas trvania pracovnej cesty).
Novela sa svojimi úpravami dotkla aj ustanovenia § 36 zákona o cestovných náhradách upravujúceho poskytovanie preddavkov na náhrady a vyúčtovania náhrad, pričom po novele platí, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok na náhrady do sumy predpokladaných náhrad (1) pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a (2) pri vyslaní do štátu Európskej únie. Pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok iba na žiadosť zamestnanca.
Nové ustanovenie § 36a zákona o cestovných náhradách upravuje splatnosť náhrad a určuje, že cestovné náhrady sú splatné v lehote podľa § 36 ods. 8 zákona a v prípade, ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v eurách. Spomínané ustanovenie § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách po novele ustanovuje, že zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na cestovné náhrady a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je (1) v kolektívnej zmluve alebo (2) v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo (3) vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.
V novovčlenenom ustanovení § 38b zákona o cestovných náhradách novela upravila, že cestovné náhrady poskytované podľa tohto zákona v slovenských korunách dohodnuté (1) v kolektívnej zmluve, (2) v pracovnej zmluve alebo (3) v inej písomnej dohode so zamestnancom alebo (4) určené vo vnútornom predpise sa po prepočte konverzným kurzom považujú za náhrady poskytované v eurách, pričom jednotlivé náhrady sa zaokrúhlia na najbližší eurocent nahor.